O akciách GaTe viem už pekných pár rokov, poznám mnohých ľudí, ktorí mali možnosť si ich zažiť na vlastnej koži. Známi a kamaráti mi vždy hovorili plno zážitkov, ktoré si z akcie odniesli a často som im pri tom potichu závidel.
Aj ja som túžil zažiť pár dní v prírode, ďaleko od všetkých problémov pri zaujímavých športových, kreatívnych, ale aj psychologických aktivitách a odniesť si tak so sebou ten výraz tváre, ktorý ma vždy na kamarátoch, ktorí sa práve vrátili z akcie, tak fascinoval. Napokon som nabral odvahu a na jednu takúto akciu som sa konečne prihlásil ako účastník.
Pár dní pred samotnou akciou začali ku nám prichádzať inštrukcie a rôzne únikové informácie. Čo iné sa dalo čakať, keď tým pán generálny riaditeľ spoločnosti NO.E corporation poveril svoju manželku? Svedomito sme sa teda pripravili na pracovný pohovor a s očakávaniami sme sa pár dní na to vybrali na cestu. Tá pre nás začala cestou z Brna do Pacova, mestečka, ktoré leží na polceste do Prahy. Na brnenskom nádraží sa stretol tucet chalanov, nastalo prvé zoznamovanie a niečo viac sme sa o sebe dozvedeli počas cesty vlakom. Počas hodinového čakania na prestupný vlak v Hornej Cerekvi sme sa zastavili v trojhviezdičkovej reštaurácii (hviezdičky ale už dávno odpadli kvôli nekvalitnej omietke), kde sme sa občerstvili mäsovými muffinami a inými miestnymi špecialitami.
Na konečnej zástavke v Pacove sme sa stretli s pražskou skupinkou a organizátormi. Zahrali sme si zoznamovacie hry, aby sme sa trochu spoznali s novými tvárami a vyrazili sme na cestu, kde nás poslala prvá indícia. Indície používali geocatching, čo bola pre mňa skúsenosť, s ktorou som sa stretol po prvýkrát. „Kešky“ boli zaujímavé a originálne, hodne nás ale potrápil Antonín Sova, po ktorého stopách sme išli niekoľko hodín. Nečakané krupobitie nás prinútilo zastaviť sa U tlusté Mařeny, kde sme si doplnili energiu klobáskami a museli si priplatiť navyše za každý krajec chleba. Keď sme už pomaly strácali nádej, že ešte toho dňa uvidíme posteľ, podarilo sa nám dať do hromady všetky indície a už sme len dúfali, že odhalená „Huť“ bude našim konečným cieľom. Bola. Aspoň pre ten deň. Na mieste nás privítali ľudia z vedenia korporácie NO.E (niektorí tak trochu praštení). Pán riaditeľ sa ukázal byť sympatický mladý muž, ale ako už vieme, bol bohužiaľ zadaný a navyše heterosexuálny. Po tom ako nám bolo ozrejmené, že sa blíži skaza našej planéty a prežitie ľudstva závisí len na nás, sme sa išli konečne v pokoji navečerať, osprchovať, zvalili sme sa do postele a … na zvyšok dňa si už nepamätám.
Ráno nás zobudila Boženka 2.0, akási staršia verzia Skynetu, aby nám ozrejmila nepríjemnú situáciu, v ktorej sa ľudstvo nachádza. Život na Zemi vraj už pomaly zaniká. Vyslala nás na pátranie po akýchkoľvek známkach miestnej fauny. Nám sa počas prieskumu podarilo úspešne vlámať do miestneho hospodárskeho družstva, kde to ale vyzeralo tak, ako keby tam čas dorazil vždy s asi tridsaťročným oneskorením. Miestne stádo dobytka si preto zrejme so zánikom planéty ešte vôbec nelámalo hlavu. Keďže sme ale neboli jediní, čo priniesli desiatky dôkazov o živote rôznych živočíšnych druhov, začali sme Boženku upodozrievať, že to s tým zánikom života tak trochu preháňa. Každopádne na svojom názore trvala a my sme následne museli zachraňovať kultúrne dedičstvo a pokúsili sme sa zreštaurovať sedem divov sveta. Nikto netušil, že nám to dá toľko práce, že ťažba nerastných surovín a diamantov je taká náročná a že aj keď už máme k dispozícii dostatočný kapitál, projekt stavby nie je jednoduchá záležitosť. Pre mňa osobne bola ťažba zaujímavou skúsenosťou, pri ktorej som sa musel miesto svojho zraku spoliehať na navigáciu kolegu ťažbyvedúceho, čo sa neobišlo bez niekoľkých kolízií s okolitými stromami. Pri stavbe niektorí vsádzali na stabilitu, iní na výšku, ďalší na estetické prevedenie. Napokon sme svoje architektonické zázraky obhajovali pred odbornou porotou, ktorá mala len občasné námietky.
Podvečer sme absolvovali kondičné cvičenie o dĺžke asi 5 km, ktoré súčasne obsahovalo zaujímavé aktivity týkajúce sa životného prostredia. Dozvedeli sme sa napríklad ako správne separovať odpad, alebo že kvôli dvom deci pomarančového džúsu sa spotrebuje 170 litrov vody. Prácu na stanovištiach a medzi nimi nám komplikovali traja špióni z druhého družstva, ale napriek tomu sa nám podarilo dobehnúť do cieľa ako prví. Tešil som sa na verejnú popravu dvojitých agentov, ktorá sa však bohužiaľ nekonala.
Po neskorej večeri sme už v pokojnejšej atmosfére mali za úkol zinscenovať divadelné predstavenie. Ako predloha nám mala poslúžiť grécka báj o Orfeovi (čo sme poňali ako súdobú nekonvenčnú krimi frašku s romantickou zápletkou). Ďalšie skupiny spracovávali poviedku z bežného života, operu na tému zámena manželiek, prípadne naturalistickú komédiu z drogového prostredia. Po poslednom predstavení ma bolelo všetkých 17 svalov zodpovedných za smiech a ostal som skalopevne presvedčený o tom, že byť narkomanom nie je moja šálka dávky (oh, pardon, šálka kávy). Na nič viac nám toho dňa už ale nezostalo energie.
Na druhý deň ráno sme sa zahrali na chudobnú vidiecku rodinku, ktorá bojuje s problémami každodenného života. Našou úlohou bolo obrobiť pôdu, zavlažiť ju, obsiať obilím a modlitbami si zaistiť dobrú úrodu. Ja som sa dokonale vžil do svojej úlohy vola a väčšinu času som robil to, čo robia všetky voly – premýšľajú nad štandardným kvantovým modelom, prípadne prepočítavajú stabilitu riešenia Schrödingerovej rovnice v jedenásťrozmernom priestore a podobné veci. Občas som si samozrejme psychicky odpočinul pri ťahaní pluhu. Z vypestovaného obilia sme získali polohrubú múku zn. NOE a následne sme sa mali pustiť do jej spracovania na lepšie stráviteľnú formu. Tak sa na stole za hodinu objavili buchty rôznych druhov, máličko karcinogénne perníčky a my sme sa potrápili zase s pizzou.
Po pestrom obede sme pokračovali relaxačne a na slniečku sme sa snažili nájsť 10 základných pravidiel, ktoré nám ako vyvoleným umožnia založiť novú spoločnosť a následne v nej aj prežiť. Človek by ani nečakal, aké je náročné sformulovať morálne a etické hodnoty, tak aby bolo možné vytvoriť akýsi zákonník všeobecne prijímaných pravidiel. Napriek tomu, že sme sa v ich základnej myšlienke väčšinou zhodli, preberanie detailov ukázalo, ako veľmi sa naše názory môžu vzájomne líšiť. Z tejto aktivity sme si odniesli mnoho podnetov na premýšľanie.
Medzitým boli takmer všetky prípravy na opustenie našej planéty ukončené. Chýbal nám už len pohonný článok (tzv. ZPM), ktorý mal byť ku nám následne teleportovaný. Boženka však prenos tak úplne nezvládla a ZPM podľahlo lokalizačným nestabilitám – inými slovami, museli sme zbierať kúsky rozbitého článku v okolí chaty. Ako mierny problém sa ukázalo prehľadávanie miesta, ktoré bolo zhodou okolností akousi miestnou skládkou použitého stavebného materiálu. Napokon sa nám ale úspešne podarilo nájsť všetky chýbajúce kúsky a ZPM sme poskladali do tvaru, ktorý mohol vzdialene pripomínať ten pôvodný.
Na samotný záver sme absolvovali psychickú prípravu a trápili sa otázkou, čo po nás ostane o nejaké to storočie neskôr. Keďže sme však vstúpili do kruhu dôvery a slávnostne sľubovali, že čo sa v kruhu povie, to v kruhu ostane, tak vám o tom bohužiaľ nemôžem povedať nič bližšie. Možno len svoje pocity a myšlienky, s ktorými som z aktivity odchádzal. Ale ani tými si už teraz nie som istý. Viem len to, že to bol silný psychický a emotívny zážitok, pri ktorom som si uvedomil, že možno nie je podstatný cieľ, ale cesta, že ani pozornosť celého sveta mi nezaistí spokojnosť, že o svojej budúcnosti rozhodujeme v každom momente, že …
Potom sme rýchlo nastúpili do vesmírnej lode a zažili fantastickú cestu na Mars. Počas nej moja myseľ zase blúdila medzi otázkami zmyslu existencie ľudstva a zmysly sa opájali príjemnou tajomnou atmosférou plnou očakávaní, až som mal z toho celého husiu kožu.
Po všetkých týchto silných zážitkoch by sa mohlo zdať problematické uvoľniť sa a môcť sa tak účastniť záverečnej párty. Slečna XXX bola ale neskutočná a rozbehla tak luxusnú rozlúčku, že sa nedalo odolať vkĺznuť do atmosféry plnej smiechu a zábavy. Ostali sme hore do skorých ranných hodín, úžasne sme sa vybláznili, až kým sme nepadli od vyčerpania, len kvôli tomu, aby sme boli násilne zobudení po pár hodinách spánku. Náš pobyt na Huti sa totiž blížil ku koncu a my sme sa museli pomaly začať baliť. Vlastne sme sa museli začať baliť hodne rýchlo, pretože sme museli vyumývať celú chatu a vlak nám odchádzal za pár hodín. Pred odchodom sme si ešte stihli vymeniť „pozitívni papírky“. A to bol vlastne koniec celej akcie. Už nás čakala len hodinová cesta na stanicu a niekoľko hodín vo vlaku, ktoré sme strávili v akomsi polospánku, vyprázdnení energeticky ale zato naplnení zážitkami. Už teraz sa ale teším na ďalšiu akciu. Tej sa však už nebudem účastniť ako účastník, ale budem sa musieť vrátiť do pozície organizátora, z ktorej som si to užíval posledných niekoľko rokov.
Mirek
